Prečo ženy netancujú

Byť ženou je ťažké. Od malička počúvame, ako sa má slušné dievčatko správať, čo všetko musíme, alebo naopak nemôžme urobiť, aby nás mali radi. Učíme sa pomáhať, vyhovovať, posluhovať a starať sa o všetko možné, len nie o svoje potreby. Nedávno som si so synom pozrela po rokoch film Titanic a uvedomila si, ako na tom boli ženy pred 100 rokmi. Mali to omnoho zložitejšie ako my a presadzovať svoje potreby bolo úplne neprijateľné.

Dnes sa môžeme slobodne rozhodovať, aké si vyberieme povolanie, partnera, či koníčky, máme volebné právo…

Je však dnešná žena skutočne slobodná?

Ktorá z nás má pocit, že sa môže bez akýchkoľvek predsudkov či výčitiek vyzuť a ísť bosá tancovať na lúku, či do parku? Len tak, v rytme prírody sa povlniť a načerpať novú energiu. Byť chvíľu len vo svojom tele a nie hlave.

A to je práve ten kameň úrazu. Dnešná žena je primárne v energii svojej hlavy, na hony vzdialená od svojich inštinktov. Celý deň rieši náročnú logistiku a snaží sa stihnúť úplne všetko.

A prečo?

Aby uspokojila vnútorného sudcu, ktorý sústavne podkladá ďalšie a ďalšie požiadavky, ktoré sme dostali výchovou, či prebrali zo spoločnosti. Najčastejšie začíname vetu slovami: “Mala by som…”, alebo “Musím…”.

Sufražetky pred 100 rokmi bojovali za ženské práva. Keď ich za výtržnoť zatkli, tak najistejším spôsobom, ako sa dostať domov bolo vyhlásenie hladovky. Nik si nechcel vziať na triko, že by sa zo sufražetky stala mučeníčka a tak ju po nejakej dobe prepustili zo zdravotných dôvovov.

My dnes stále bojujeme tento boj, stále máme pocit, že sa potrebujeme ešte viac rovnať mužom. Ako by sme donekonečna potrebovali dokazovať, že si rovnosť zaslúžime. Zatvárame sa tak  do vlasntého väzenia svojej hlavy a naša duša hladovie. 

Oslobodená žena prináša do svojho okolia teplo, radosť, lásku, ktorá vychádza z jej srdca. A to je skutočný dar ženy pre túto Zem.

A kto má kľúč od tohoto väzenia? Predsa každá z nás ho celý život nosíme so sebou, stačí len odomknúť a slobodne kráčať.

Skúste začať tým, že vymeníte “Mala by som…” za “Chcem…”. Možno zistíte, že veci o ktorých ste si doteraz myslela, že ich musíte robiť vlastne robíte s radosťou. A tiež zrejme zistíte, že niektoré veci proste nechcete. Máte voľbu…

A ak chcete prebudiť svoju radosť, tak skutočne skúste odložiť topánky a spojte sa so zemou. Nechajte jej energiu prestúpiť cez chodidlá do celého tela a doprajte svojmu telu aj duši ozdravujúci, spontánny pohyb. 

Prebudením hravosti a radosti vášho vnútorného dieťaťa sa všetko čoho sa chytíte bude dariť omnoho lepšie:)

Autor: Erika Župová, kouč, lektorka a spoluzakladateľka Být ženou mě baví a OZ Mamapoďsahrať

Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.