Moja vnútorná priateľka a sprievodkyňa.

V našej rodine sa vždy veľmi dbalo na to, čo si o nás môžu myslieť druhí a taktiež sa veľa hovorilo o tom, čo si o druhých myslíme my. Vyrastala som v prostredí, kde posudzovanie, či odsudzovanie bolo dá sa povedať na dennom poriadku. Rodičia ma viedli k tomu, aby som nevyčnievala, aby som vždy všetkým vyhovela a hlavne nahlas nehovorila, čo si myslím.

A tak som sa naučila pozerať sa na ľudí s optikou posudzovania a hľadania chýb. Samozrejme môj vnútorný sudca vždy bol najprísnejší ku mne.

V snahe vyhovieť všetkému a všetkým, som na seba kládla privysoké nároky. Keď sa niečo náhodou nepodarilo, tak sa namiesto podpornej energie mojej vnútornej priateľky a sprievodkyne ozvala tvrdá kritika vnútorného sudcu.

Postupne som sa tak uzatvárala do seba, že ani najsilnejšie emócie svojho života som nebola schopná s niekým zdieľať. Nikomu som nebola ochotná odkryť svoje slabiny a dokonca aj radosť som mala v kategórii pocitov, ktoré sú mimo normálu a preto ju treba utlmiť.

Moja vnútorná priateľka a sprievodkyňa spala ako Ruženka a nahradil ju nekompromisný vnútorný sudca.  Ten strážil a chránil všetky moje kroky a prežitky a držal ma pekne nakrátko. Hovoril mi, že nikoho predsa nebude zaujímať, čo práve prežívam a že ani ja sa nemám zaujímať o to, čo prežívajú druhí.

A tak som sa naučila nepočúvať ani seba a ani iných. Keď som si myslela, že niekto potrebuje pomôcť, tak som proste pomohla, zariadila, vybavila.

Som veľmi šikovná a tak sa môj vnútorný sudca tešil z mojich úspechov. Z toho , ako som pekne niekomu preorganizovala život, pomohla tam, kde si nevedel rady. Nebola som schopná počúvať a nechať ľudí, aby si svoj život riadili podľa seba, môj vnútorný sudca mal vždy presný návod na to, ako správne žiť a naučil ma, ako svoj názor podsunúť druhým.

Všetko v dobrej viere a s najlepším zámerom.

Nájsť moju vnútornú priateľku bola najťažšia časť odkrývaní  častí mojej osobnosti. Bola tak dlho spiaca vo veži a hrad tak obrástol tŕním, že to bolo takmer nemožné.

A ani žiadny rytier  neprišiel...

Napokon sa o to postaralo moje prebudené vnútorné dieťa s ochranou vnútornej matky a hravosťou vnútornej milenky.

Zažila som v jednom okamihu víziu, kde sa obrovský vnútorný sudca v čiernom talári zrazu zmenšil na malého drobca, ktorý už nemal žiadnu moc nad mojim životom. Ten pocit bol tak oslobodzujúci, ako by som sa naozaj prebudila zo storočného spánku.

Moja vnútorná priateľka a sprievodkyňa sa pomaly začala prebúdzať a vnášať svoju jemnú energiu pochopenia do môjho života a vzťahov.

Dnes už nemám potrebu posudzovať, chápať, či riešiť. Proste len prijímam ľudí a veci tak ako sú. Dokážem ponúknuť sprievod, ale nepreberám na seba zodpovednosť.

Moja vnútorná priateľka ma podporuje a dovoľuje mi byť presne v takej energii, ako práve potrebujem.