Moja vnútorná milenka.

Ako všetko ostatné, tak aj môj prerod z dievčaťa na ženu som prežívala sama so sebou. Možno som aj chcela svoje pocity zdieľať, u nás doma však v tej dobe prevládalo obdobie manželskej a životnej krízy oboch rodičov, takže dospievajúce dievča si nemal kto všímať. Chlapcov priťahovala moja nespútaná energia a intelekt a tak som o nápadníkov nemala núdzu. Pomerne rýchlo som však začala prekračovať hranicu nevinného spoznávania a keď som mala 15 rokov, zamilovala som sa do staršieho chlapca. Vlastne to bol už muž, mal 19 rokov.  Veľmi sme si rozumeli a dokázali hodiny filozofovať, čo ma bavilo. Jeho však vo veku 19 rokov bavili už aj iné veci a tak čoskoro došlo k téme sexu. Bola som zamilovaná a nechcela ho stratiť. Preňho som bola samozrejme len ďalšia v poradí, pre mňa mal byť Prvý. S nikým som o svojich pocitoch nehovorila a ani jemu som lásku nevyznávala.

A tak som jeden večer jeho naliehaniu podľahla, myslela som si, že sa tým otvorí nová kapitola nášho vzťahu a budeme si bližší. Stalo sa to jeden večer, v parku, na zemi, žiadna romantika, žiadny ohľad... Bola som sklamaná , cítila sa zneužito a zas o tom samozrejme nikomu nepovedala. Na druhý deň sme sa mali stretnúť v parku a rozlúčiť sa, pretože som odchádzala kvôli astme na liečenie. Neprišiel a o pár týždňov som sa dozvedela, že už má inú.

Moje krehké ženstvo bolo  hlboko otrasené a mala som pocit, že som absolútne nehodná akejkoľvek lásky. Samozrejme navonok som bola vyrovnaná, drsná a nikomu som nepovedala, ako ma tento zážitok zasiahol. O tom, aký to bude mať dopad na moju ďalšiu sexualitu som netušila a všetky svoje pocity som poprela a pochovala.

Po nejakom čase som nadviazala vzťah s veľmi fajn chlapcom, prežili sme spolu dva roky, krásnej mladej lásky. Sexuálne som sa mu však nedokázala otvoriť a tak som zvolila cestu predstierania. Mala som pocit, že je to moja chyba, že je mojou povinnosťou dosiahnuť orgazmus a urobiť mu tým radosť a tak som v tomto klamstve odžila celý vzťah a ďalší po ňom. Zmierila som sa s tým, že som nejaká vadná, že vášeň budem musieť už navždy hrať a nenávidela sa za to. Moje telo mi však v šestnástich chcelo ukázať, že to takto nefunguje a pripravilo mi ťažkú skúšku. Začala som mať bolesti v podbrušku a tak som navštívila doktora. Informáciu o veľkom nádore a nutnej rýchlej operácii som prijala so stoickým pokojom. V deň nástupu do nemocnice som sa zbalila, nechápajúc slzy mojej matky, veď predsa o nič nejde, vyberú mi tú vec a ideme ďalej. Skutočne som si neuvedomovala, že môže ísť o niečo viac a slovo rakovina som ani nemala v slovníku.

Nádor bol našťastie  nezhubný, ale o vaječník som prišla. Táto skúsenosť ma ešte viac uzavrela do seba, tú bolesť, ktorú som vtedy prežila som nebola schopná priznať nikomu a ani sebe. Druhý vaječník mi zostal, no keďže bol v rovnakom ohrození, doktori mi odporučili užívanie hormonálnej antikoncepcie. V tej dobe som o jej užívaní vôbec nepremýšľala, proste som ju nasadila a žila ďalej, zdanlivo v zdraví. Zdravé však neboli moje vzťahy, v snahe vyhnúť sa zraneniu, som zraňovala tých, ktorí ma milovali. Prechádzala som zo vzťahu do vzťahu, ubližovala a nechala si ubližovať.

Na terapiách sa mi postupne vzorce môjho chovania začali odkrývať a vo veku 21 rokov sa mi úspešne podarilo vysadiť hormonálnu antikoncepciu bez následkov. Môj vaječník sa stal akýmsi barometrom úprimnosti voči sebe. Akonáhle som niečo popierala, hneď sa mi vytvoril nádor. Za život som absolvovala  niekoľko operácií, pretože som si nie vždy dokázala so svojimi emóciami poradiť. Pomaly som sa však dostávala stále bližšie k sebe a k svojmu prežívaniu a keď som si vyliečila svoje staré zranenia, prišla konečne aj radosť a naplnenie zo sexuality.

Moja vnútorná žena ešte potrebovala veľa ďalšej práce, aby sa napokon uzdravila. Dnes sa snažím byť bdelá voči svojim pocitom a keďže mám veľmi otvorené vzťahy so svojimi blízkymi, veľmi rýchlo mi nastavia zrkadlo a ja sa už dnes nebojím doň pozrieť. Môj vaječník sa napokon rozhodol svoju púť ukončiť, odovzdal mi čo mal a ja som sa ešte pred štyridsiatkou ocitla v období menopauzy. To už je však zas iný príbeh.

No a na záver ešte dodám, že aj napriek jednoznačným diagnózam modernej medicíny, som dnes matkou krásneho a zdravého syna, ktorý ma spolu s mojim milujúcim manželom stále učia byť ženou každý deň viac a viac.