Oslobodenie môjho vnútorného dieťaťa.

Narodila som sa ako druhé dieťa, druhá dcéra. Tak nejak sa očakávalo, že sa narodí chlapec, meno bolo vybraté.. Čoskoro po narodení sa u mňa začali objavovať rôzne zdravotné komplikácie, hlavne zápaly pľúc a netrvalo dlho, kým si moji rodičia vypočuli diagnózu astma bronchiale. S touto nálepkou som rástla, často v nemocnici, často na liečení a mimo toho mi nebol odporučený pobyt v kolektíve, takže škôlku som navštevovať nemohla. Pri častých odlúčeniach od rodičov som bola odkázaná sama na seba, často vystrašená a smutná. Naučila som sa, že je bezpečnejšie o svojich pocitoch nehovoriť, že tváriť sa ako silná mi vyslúži rešpekt u rovesníkov a pochvalu od dospelých. Bola som priebojná, dravá a drsná. Nielen však voči svojmu okoliu, ale hlavne voči sebe. Nikdy som si nedovolila do hĺbky prežiť svoje strachy, smútky, či bezradnosť. V každej parte som bola vodca, alebo som sa držala stranou a nesnažila sa  zapadnúť. Moje vzťahy boli tak nejak na povrchu, dnes si uvedomujem, že som si nedokázala vážiť hodnotu toho druhého, ľudí som pokladala za nahraditeľných. Svoje pubertálne obdobie som prežívala v úplnej rebélii a hneve na všetko a na všetkých. Spomínam si na svoje roztrhané rifle a vyťahané flanelové košele a krátky zostrih vlasov. Väčšinou som bola vážna, zamyslená, analyzujúca zmysel života.  Ovšem moja „bezcitnosť“ a popieranie sa čoskoro otočili proti mne a v šestnástich som sa ocitla na operačnom stole s veľkým nádorom na pravom vaječníku. To už je však iný príbeh....

Keď sa ohliadnem na svoje vzťahy, tak si uvedomujem, že  v snahe vyhnúť sa zraneniu, som zraňovala tých, ktorí ma milovali. Navonok som bola stále tá silná, ktorá všetko ustojí, no vo vnútri sa čím ďalej, tým viac ozývalo ustráchané dieťa, ktorému som nebola schopná poskytnúť bezpečie. Jeho strachy však ovplyvňovali môj život, čo vyzeralo tak, že som v záťažových situáciách doslova vypínala mozog a nebola sa schopná sústrediť. Samozrejme tento model mi prinášal zlyhania, ktoré ma ešte viac utvrdzovali v mojej nehodnosti lásky.

Keď som mala 19 rokov, začala som pracovať ako asistentka na psychodiagnostickom oddelení. Tu som sa postupne začala dozvedať o súvislostiach medzi telom a dušou. Začala som čítať a uvedomovať si, že moja uzavretosť, až odpojenosť sú vlastne mojou ochranou. Nevedela som však pred čím a tak som sa asi p roku odhodlala ísť na svoju prvú terapiu. Navštívila som v tej dobe uznávanú kinezioloigičku. Dodnes si pamätám, svoj prvý rozhovor, keď som jej s humorom popisovala, čo všetko som stihla zažiť a aké mám zdravotné ťažkosti. Akoby som hovorila o niekom cudzom.

Kineziológia je metóda liečby, kde terapeut presne vytestuje, ktorý problém potrebuje klient riešiť ako prvý a tiež pomocou svalovej pamäte jednoduchým testom presne určí, v akom veku sa problém začal. Tento okamih si obvykle už vedome ani nepamätáme, pretože príčina našich ťažkostí môže byť v prenatálnom období, alebo v rannom detstve. Rovnako to bolo aj u mňa a moja prvá cesta do minulosti viedla do piateho prenatálneho mesiaca. Tu som bola po  prvý raz konfrontovaná s faktom, že moji rodičia si priali mať chlapca. Pri tomto uvedomení som ešte chvíľu bola schopná svoje emócie udržať, no napokon som kontrolu vzdala a nechala sebou prehrmieť ľútosť, strach, sklamanie. Keď prešiel srdcervúci plač, zrazu som pochopila, že som sa vedome rozhodla byť chorá, aby som upútala pozornosť svojich rodičov a že som postupne likvidovala svoje ženské orgány, pretože som ženu v sebe nemohla prijať.  Napriek tomu, som sa nikdy necítila byť hodná lásky, pretože som zlyhala a nedokázala naplniť očakávanie svojich rodičov. Viem, že žiadne svoje prianie nevyslovovali so zámerom mi ublížiť a viem, že ma bezpodmienečne milovali, ale to malé dieťa, nebolo schopné posolstvo bezhraničnej rodičovskej  lásky pochopiť. A ako som rástla, často som počula, že sa chovám ako chlapec a  bola som na seba pochopiteľne hrdá. Nikdy som si neuvedomovala, že by som si tým nejak mohla ubližovať, bolo to pre mňa úplne prirodzené. Nuž a moje choroby boli vždy výkrikom o pozornosť. Nemala som jej málo, keďže však moje uzavreté srdiečko lásku nedokázalo prijať, chcela som pozornosti ešte viac.

Kineziológia je našťastie metóda, pri ktorej si problém nielen uvedomíte, ale už s dnešnými životnými skúsenosťami dokážete svoje zranené dieťa uzdraviť.

A tak sa stalo, že po prvom sedení sa moja celoživotná astma a alergie tak nejak vyparili. Už som ich v živote ďalej nepotrebovala, rozhodla som sa, že o svojich pocitoch budem hovoriť nahlas a hlavne sa ich za žiadnu cenu nebudem snažiť ukrývať pred sebou a celým svetom.

To, že moje vnútorné dieťa je späť som si uvedomila pár mesiacom po spomínanej terapii. Bola som v lese a zrazu so dostala chuť vyliezť niekam hore. Ako v rozprávke sa zrazu objavil posed vysoko na strome a ja som bez váhania začala liezť. Sedela som hore, hompáľala nohami, jemný vánok mi ovieval tvár a po tvári mi stekali slzy. Boli to však slzy radosti z toho, že dokážem znova s detskou bezstarostnosťou vychutnávať krásu chvíle.

Terapia, ktorú som podstúpila nebola moja posledná, bol to začiatok cesty, na ktorú som v ten deň nastúpila a dodnes po nej kráčam.