Moja vnútorná matka.

Keď som otehotnela, myslela som si, že som na 100% pripravená byť matkou.  Bola som čerstvo vydatá po dieťatku som veľmi túžila a hoci doktori v mojom prípade neboli vôbec optimistickí, verila som tomu, že ak nejaká duša bude chcieť ku mne prísť, cestu si nájde. A tak som tri mesiace po svadbe „zázrakom“ otehotnela. Tehotenstvo som nikdy nepokladala za chorobu a tak som fungovala naďalej v mojom pomerne dynamickom štýle života. Bola som riaditeľkou firmy, okrem toho sme rozbiehali podnikanie. Zachytila som však varovné signály môjho tela a podnikanie som chcela ukončiť skôr, ako začalo. Hovorila som o tom so svojim manželom, on však zvyknutý na moju dynamickú povahu ma presvedčil, že moje vyčerpanie je len dočasné a že podnikanie bude viac-menej na jeho ramenách. A tak som sa o seba nepostarala. Vtedy som ešte nevedela, akým pravdivým zrkadlom sú pre nás deti a tak ma kontrakcie v 24 týždni dosť prekvapili. Našťastie som si len pár dní poležala v nemocnici a bola som prepustená s dôrazným odporúčaním, šetriť sa a primárne ležať. Pre človeka s mojou energiou to bola veľká výzva. Slnko však ráno vyšlo aj bez toho, aby som mu natiahla budík a mne neostalo nič iné, len sa zmieriť s tým, že svet sa ďalej točí aj bez mojej prítomnosti.

Snažila som sa nebyť na obtiaž, nemať tehotenské nálady, potreby  a chute.  Presviedčala  som samu seba a svoje okolie, že tehotenstvo nie je nič, čo by sa nedalo zvládnuť ľavou zadnou.

 V poslednom mesiaci tehotenstva som mala intenzívny pocit, že niečo nie je v poriadku, doktor ma však ako prvorodičku odbil a ďalej mi odporúčal kľud na lôžku a hlavne bez stresu. Prišla posledná prehliadka, ktorá bola tesne pred termínom pôrodu a hoci som doktorovi znova opakovala, že niečo nie je ok a že mi odteká plodová voda, stále ma chlácholil. Našťastie som mala trochu vyšší tlak a tak ma pre istotu poslal do nemocnice, veď už som mala dva dni pred termínom.

A tak som sa ocitla na izbe s rodiacimi ženami, ktoré prichádzali a odchádzali a ja stále nič. Veľmi som sa snažila ostať pokojná, ale vo vnútri som cítila, že môjmu dieťaťu hrozí nebezpečenstvo. Podstúpila som teda vyvolanie pôrodu, prežila celodenné kontrakcie a nič... Večer som cítila, že moje dieťa to už vzdáva, že nemá silu... A tak vo mne zvečera do rána dozreli všetky materinské inštinkty a postavila som celé oddelenie do pozoru. Po mojom naliehaní ma predsa len poslali na ultrazvuk a čo bolo ďalej je veľmi dramatický príbeh, s našťastie dobrým koncom. So synom sme sa po troch dňoch môjho pobytu na intenzívke  konečne stretli a desať dní na to sme sa dostali domov. Až tu sme sa na seba konečne mohli v kľude  napojiť a radovať sa so vzájomnej prítomnosti. Pomaly sme sa obaja dávali zdravotne dohromady a nebyť bolestí, ktoré mi po dramatickej operácii zostali, moja materská dovolenka vyzerala ideálne.

Po pár týždňoch som sa vrátila k práci a bola hrdá na to, ako všetko skvele zvládam. Vždy som bola nápomocná maminkám, ktoré sa ocitli v úzkych, stále som im zdôrazňovala, že sa musia o seba postarať, aby sa mohli strať o svoju rodinu. Pomáhala som ženám hľadať samé seba v roli matky, ukazovala im, ako zmysluplne tráviť čas s dieťaťom, ako riešiť manželské  a životné krízy....

Môj osobný a manželský život sa však počas tohto obdobia tiež ocitol vo veľmi náročnej situácii, kde som na svoje ramená musela naložiť omnoho viac, ako som mohla uniesť. A ani som neuniesla.

Prestála som najväčšiu krízu, bola oporou svojej rodine a všetkým, ktorí to potrebovali a potom som jedného dňa nebola schopná vstať a vyjsť na ulicu. Proste som úplne vyhorela. Nikdy by som neverila, že niečo takéto sa mi môže stať, hoci som v takomto procese sprevádzala mnoho žien, nemyslela som si, že by to mohol byť aj môj príbeh.

Nasledovali týždne, kedy som sa úplne musela stiahnuť do úzadia a pomaly zbierať čriepky svojej duše. V tomto procese som si uvedomila, ako veľmi som prekračovala svoje hranice. Tiež som si uvedomila, ako mi to syn vytrvalo naznačoval a ja som bola voči jeho náznakom slepá. Pripisovala som jeho náročné správanie tomu, že prežívame ťažké obdobie...

Táto skúsenosť ma naučila, že byť matkou je dar, vďaka ktorému naša duša môže kvantovými skokmi letieť k svojim esenciálnym podstatám. Len to dovoliť... A tak sa snažím starať sa o seba najlepšie ako viem, pretože  tým urobím najväčšiu službu nielen sebe, ale aj všetkým okolo mňa.  

Všemocná je nielen matka príroda, ale každá žena, ktorá v sebe svoju matku nechá rozkvitnúť.